Mnoho vtedajších pilotov, vrátane legendárneho Nikiho Laudu, označovalo
Villeneuvea za najtalentovanejšieho a najrýchlejšieho pretekára ich
generácie. Narodil sa v Saint-Jean-sur-Richelieu v provincii Quebec a
najbližšie k titulu majstra sveta v najprestížnejšom motoristickom
seriáli sa dostal v roku 1979 s Ferrari. Jeho syn Jacques vybojoval v
roku 1995 celkový triumf v IndyCar a o dva roky neskôr sa stal dodnes
posledným šampiónom tradičného tímu Williams vo Formule 1.
Gilles Villeneuve odštartoval kariéru na prelome šesťdesiatych a
sedemdesiatych rokov v lokálnych pretekoch dragsterov ako amatér. Po
získaní pretekárskej licencie mal úspešnú sezónu v lokálnej Formule
Ford, po ktorej prešiel v roku 1975 do prvej väčšej série - Formule
Atlantic.
Počas záverečnej sezóny v tejto súťaži si vyskúšal už aj Formulu 1. Hoci
synonymum k jeho menu je Scuderia Ferrari, prvé preteky absolvoval v
ročníku 1977 v konkurenčnom McLarene. Do britského tímu sa dostal cez
úradujúceho šampióna Jamesa Hunta, ktorý odporučil Kanaďana na základe
jeho výkonov práve vo Formule Atlantic. Na VC Veľkej Británie debutoval
lepším kvalifikačným časom než stabilný pilot McLarenu Jochen Mass a v
pretekoch skončil jedenásty po prehriatí motora. Šéf Teddy Mayer sa však
napriek nadpriemernému výkonu rozhodol s 27-ročným pilotom
nepokračovať. Predpokladal, že by v budúcnosti stál tím priveľa peňazí.
Villeneuve ostal bez angažmánu, nie však nadlho. Samotného Enza
Ferrariho zaujal natoľko, že sa s ním stretol osobne a údajne v ňom
videl medzivojnového európskeho šampióna Tazia Nuvolariho. "Il Commendatore" mu
dal šancu počas testov vo Fiorane a napriek mnohým chybám a relatívne
zlým časom sa rozhodol angažovať ho ako stáleho jazdca na sezónu 1978.
Dôvera sa vyplatila.
V Rakúsku získal na Österreichringu svoje prvé pódium a v záverečných
domácich pretekoch, ktoré boli premiérové na okruhu Circuit Ile
Notre-Dame, si pripísal debutové víťazstvo. Od jeho smrti nesie táto
montrealská trať názov Circuit Gilles Villeneuve. O rok neskôr bol už v
boji o titul s tímovým kolegom Jodym Scheckterom a pripravil ho oň len
duch fair play. Villeneuve mal totiž šancu Juhoafričana predstihnúť na
VC Talianka a stať sa majstrom sveta, no rozhodol sa dodržať nariadenia
tímu. Práve toto zmýšľanie sa stalo zhruba o dva a pol roka neskôr
zárodkom jeho tragickej smrti.
Po nevydarenej sezóne 1980, v ktorej získal s poruchovým vozidlom len 6
bodov, a po niekoľkých dobrých výsledkoch so šťastím v tej nasledujúcej v
Maranelle pochopili, že bez preplňovaného motora to nepôjde. Prvý
vyskúšali v tréningu na VC Talianska 1981 a po zimných úpravách
vstupovali do nového ročníka ako favoriti.
Taliani mali na aprílovej Veľkej cene San Marína opäť interné pravidlá -
ak budú obaja jazdci v nájazde do záverečného kola na prvých dvoch
miestach, zachovajú toto poradie do cieľa. Villeneuve viedol pred
francúzskym tímovým kolegom Didierom Pironim, ten však tímovú réžiu
ignoroval a kolegu v Imole v úplnom závere predstihol. Kanaďan vtedy
vyhlásil, že s ním už nikdy neprehovorí. Určite netušil, ako krátko bude
toto "nikdy" trvať.
O dva týždne sa kolotoč kráľovnej motoršportu presunul do belgického
Zolderu. Ten bol náhrada za nebezpečný okruh Spa-Francorchamps, medzi
jazdcami sa však netešil veľkej popularite. K tragédii došlo v závere
kvalifikácie a názory na okolnosti sa rôznia. Najpravdepodobnejšia je
verzia, podľa ktorej Pironi na poslednú chvíľu odjazdil lepší čas ako
Villeneuve. Ten si v zhone za stihnutím ostrého kola nepripol
bezpečnostné pásy a v inštalačnom kole narazil v rýchlosti približne 215
km/h do pomalšie idúceho Massa na Marchi. Monopost Ferrari 126 C2
preletel zhruba 100 metrov a jazdca z neho vymrštilo do oplotenia.
Jazdec bol v bezvedomí s fatálnou zlomeninou krku a pred transportom do
zdravotníckeho centra mu lekári poskytli prvú pomoc. Skonal o 21.12 h
miestneho času v Univerzitnej nemocnici St. Raphael.
Tragické zápolenie medzi Villeneuveom a Pironim malo ďalšiu dohru, ktorá
bola takpovediac mrazivá. Francúz v Belgicku neštartoval, keďže tím sa
po smrti svojho pilota odhlásil z pretekov. V ďalších šiestich veľkých
cenách si však pripísal jedno víťazstvo a štyri pódia. Koniec jeho
formulovej kariéry prišiel na nemeckom Hockenheimringu, kde utrpel počas
ranného zahrievacieho kola zlomeniny oboch nôh, ktoré mu zabránili
pokračovať vo svete rýchlych áut. Napriek tomu obsadil v celkovom
hodnotení druhé miesto za Kekem Rosbergom, pričom nechýbalo veľa, aby sa
stal jediným živým jazdcom, ktorý ako neaktívny získal majstrovský
titul (Rakúšana Jochena Rindta korunovali v roku 1970 In Memoriam).
Zahynul o päť rokov neskôr po smrteľnej havárii v pretekoch rýchlostných
člnov pri anglickom Ostrove Wight.
"Najradšej mal, keď sa zadné kolesá jemne dotkli bariéry, vtedy
vystúpil z auta a s úsmevom povedal: 'Pobozkal som bariéry, perfektné!'" spomínala Joann Villeneuveová na svojho zosnulého manžela v pripravovanom dokumente o "najpodceňovanejšej" rivalite v F1, ktorý vyjde koncom tohto roka.